Svoj zivotny pribeh skratim na par faktov.
- pozname sa asi 7 mesiacov.
- zo zaciatku obrovska zamilovanost z oboch stran. obaja sme chceli byt stale spolu. nebolo nic, co by jeden z nas neurobil pre toho druheho. nebolo nic co by sme nerobili spolocne.
- po 5 mesiacoch, ona zacala chodit "castejsie" do prace, ktora je vzdialena nejaku tu desiatku kilometrov odomna. Takze ked je ona tam - nie sme spolu.
Viem, ze ma svoju pracu rada ale posledne tyzdne sa neviem zbavit pocitu, ze tam chce hlavne oddychovat odo mna.
Neustale sa deju take veci ako ze sa jej meni rozpis a ona tam musi byt aj v dni, ktore tam byt nemala.
Ked mi vola z prace, neviem sa zbavit pocitu, ze k tomu bola viac-menej donutena lebo si ani nemame do telefonu moc co povedat.
Ked jej za cely den nenapisem prvy SMSsku (alebo telefonat) ja sam, tak je malo pravdepodobne, ze sa ozve ona sama. Pravdepodobnejsie je, ze sa na mna nahneva a pri najblizsom kontakte mi zacne vycitat, ze na nu kaslem. Pritom je to presne naopak.
Uz davno mi je jasne, ze praca je pre nu asi dolezitejsia nez ja sam. Zdvovodnuje to tym, ze jedneho dna nechce byt na niekom zavisla - co si u nej cenim, no myslim, ze sa to da docielit aj inak.
Zatial, co pred par mesiacmi sa nevedela dockat, kedy sa zasa uvidime, tak dnes radsej zostane v praci aj nejaky ten den navyse (pre vzdialenost od domu je ubytovana priamo tam). Dovod? Vraj sa jej neoplati ist na tu "chvilku" domov.
Ked je doma, tak mi stale sladko rozprava ako velmi ma lubi a ze uz nechce byt bezo mna, chce sa stretavat, chce byt opat (relativne) so mnou. Ale neviem. S prihliadnutim na veci vyssie sa mi to zda v rozpore. Moj rozum vo mne stale hlasnejsie krici, ze nieco nie je v poriadku, ze su to (mozno?) len sladke slova, ktorym ani ona sama moc neveri. Bohuzial city k nej su este stale dost silne a preto to s nou nechcem tak lahko vzdat. Velmi to boli pri pomysleni, ze by som sa s nou mal rozist. Ale velmi ma boli aj toto jej spravanie sa, trha vo mne vsetko to dobre co ku nej citim a bojim sa, ze jedneho dna to dopadne tak, ze pre nu nebudem schopny vyronit uz ani slzu.
Niekolkokrat som sa s nou otom snazil porozpravat. Ale vzdy to ma dva mozne vysledky. Bud mi zacne hovorit. ze sa nemam coho bat, ze je vsetko v poriadku alebo sa oduje a nechce sa so mnou rozpravat. Neskor mi sice potvrdi, ze mam pravdu, ze zato moze ta jej praca a ze jej to tiez lezie na nervy, no ale ja neviem ci od nej mam ziadat aby kvoli mne zmenila zamestnanie.
Viem, ze sa jej ta praca nehladala lahko.
Cele ma to velmi mrzi a bojim sa toho najhorsieho... .
Co mam podla vas teraz robit?

Prihlásiť sa
Zaregistrovať sa
Pomoc



Citovať
