[Kattie]

Tento príspevok je o mojom sklamaní a nedôvere voči mužom, ako životnej opore partnerky.
Síce som sa rozišla s priateľom, ale ostala som poznačená dodnes, aj keď je tomu už viac ako pol roka. Môj ex priateľ si to u mňa pokazil tým, ako sa zachoval počas rozchodu a tesne po ňom, a to mu nezabudnem nikdy, netvrdím že som mu neodpustila, ale ja nikdy nezabúdam.
Postavil sa k danej situácii ohľadne rozchodu strašne zbabelo, a prakticky nechal všetko na mňa. Začalo to škrípať, keď sme odišli na výšky. Bol na mňa strašne chladný, vedela som, že niečo nie je v poriadku, ale myslela som si, že je len vystresovaný a tak, tak som mu všetky jeho nálady tolerovala. A raz mi napísal, či by sme si nemohli dať pauzu vo vzťahu, a ja keď som toto prečítala, ( po 3 ročnom vzťahu sa nemá ani k tomu, aby mi to povedal do očí- brutálna zbabelosť a drzosť z jeho strany), tak pretiekla moja trpezlivosť a poslala som ho kadeľahšie. Ostal zaskočený, ale tak súhlasil. Mňa to vtedy zlomilo riadne, sestra mala čo robiť, aby ma utešila, a aj kamaráti a kamarátky. Ja som si myslela, že sa bez neho ani nenadýchnem. No a potom sme sa o mesiac stretli, a tam mi povedal celú pravdu. Pravda bola asi taká, že sa dostal do zlej partie a celý čas mi klamal. Proste chľast, tráva, túlali sa po nociach ani nechcem radšej vedieť s kým, a vyvádzali také blbosti, a to teraz nepreháňam keď poviem, že nemuseli skončiť príliš šťastne. Našťastie si to odnieslo len rozbité auto. Pritom sa ku mne správal veľmi povrchne a ponižoval mňa aj moje hodnoty, ževraj môj život je strašne úbohý, že keď si čím skôr nezačnem užívať, tak to budem neskôr ľutovať, a že neviem, o čo prichádzam a ďalšie takéto hlášky....ak mám pravdu povedať, absolútne som ho nespoznávala, a normálne som sa hanbila zato, že som niekedy s takýmto človekom niečo mala. Cítila som sa ponížená, urazená a potupená. Potom po 3 mesiacoch mi napísal, že mu je ľúto, ako sa ku mne správal, že to bolo kvôli tomu, aby som na neho rýchlejšie zabudla, chcel ma prísť aj pozrieť do mesta, kde študujem, ale ja som mu povedala, nech zmizne z môjho života a viac ma nekontaktuje.
Ja sa na neho nehnevám, skôr ma sklamal, a takémuto človeku nikdy nebudem môcť dôverovať, a ani nestojím o jeho kamarátstvo. Ale za jedno má môj obdiv, dovtedy som nepoznala človeka, ktorý by dokázal pozerať sa niekomu do očí a pritom otvorene klamať o dôležitých veciach bez mihnutia oka, a vzápätí mu vyznávať lásku- zato, klobúk dole, taký človek musí mať dobrý žalúdok, ja by som to nedokázala.
A toto ma poznačilo, už neverím žiadnemu človeku, a tobôž nie chlapom. Chlapi nie sú schopní úprimného citu, najskôr babu balamutia rečičkami, zamilovanými gestami, a keď sa baby namotajú, spoľahnú sa na nich a počítajú s nimi aj v budúcnosti, tak ich to omrzí a začnú si hľadať ďalšiu zábavku. Nehovorím, že nie sú výnimky, a že takéto maniere nemajú aj niektoré ženy, ale ide tu o to, že v živote nemôžete veriť nikomu, len sebe.
No ale na jeho obhajobu, na rozchode sa vždy podieľajú obidve strany, nie len jedna, nehovorím, že som neomylná a ideálna partnerka. Keby bol ku mne úprimný, a povedal mi pravdu, akceptovala by som jeho rozhodnutie a rozišli by sme sa v dobrom, ale toto čo spravil nedokážem stráviť.
Mojím problémom ostalo to, že som zanevrela na chlapov. Zanevrela je asi silné slovo, ale nedôverujem im. Spočiatku ( asi 3 mesiace po rozchode) som sa kompletne vyhýbala akémukoľvek kontaktu s nimi. Či už v bežnom živote, alebo v súkromí. Po 3 mesiacoch som sa pripojila aj do debaty, kde figurovali spolužiaci (chalani) ale prišla som nato, že to, načo sa zmôžem je len doberanie a uštipačné poznámky. Nikdy som taká nebola a zrazu mám stále potrebu chlapom dokazovať, ako ich mám na háku. Akékoľvek náznaky bližšieho kamarátstva alebo rande odbíjam hneď na začiatku.Kamarátky mi povedali, že sa správam ako ľadová kráľovná. Plne si uvedomujem, že takéto moje chovanie je neakceptovateľné, ale neviem si pomôcť, asi strach zo zblíženia sa s opačným pohlavím si kompenzujem takýmito poznámkami a rečami, a tým zabraňujem, aby sa niekto z chlapov čo len ku mne priblížil.
Prosím vás o radu, ako zmeniť moje zmýšľanie.

[apple309]

Nevidis vo svojom okoli ziadny stastny vztah? Ktory by ti ukazal, ako sa mylis? Nie kazdy je hovado

[Kattie]

apple309, on 21 August 2011 - 19:18, said:

Nevidis vo svojom okoli ziadny stastny vztah? Ktory by ti ukazal, ako sa mylis? Nie kazdy je hovado

Jasné, že vidím. Ja nevravím, že neverím na šťastné vzťahy. Len, proste je to vo mne, tak to cítim. Pri chalanoch som nesvoja, stále mám potrebu brániť sa, aj keď vlastne nemám predčím, nedôverujem takmer ničomu, čo povedia. To, že je chyba vo mne si plne uvedomujem, inak by som sem nepísala. Len neviem, ako tento pohľad zmeniť.
Už nikdy nechcem zažiť také poníženie od partnera, nato som príliš hrdá, bojím sa niekomu otvoriť, aby to zase nedopadlo tak, ako ten prvý vzťah. V podstate ten prvý vzťah bol nádherný, skoro až ideálny. Boli sme naozaj šťastní, ale ku koncu to bolo peklo. A z toho mám strach, že každý ďalší pokus dopadne presne takto isto katastrofálne, aj keď sa to bude zo začiatku zdať ako rozprávka.

[Terrorrunner]

Asi chapem co zazivas. Ja som mal take, ze v jeden den mi milovana osoba vyznavala lasku ako ma neskutocne lubi..priamo do oci a na druhy den ma skratka odfajcila. 3 roky som sa branil vztahu ale nakoniec som si uvedomil ze je chyba vo mne. A to taka ze som sa uzatvoril. Teraz je to ine. Avsak chcelo to vela casu a vela dalsich prezitych udalosti a skusenosti. V tvojom pripade to chce tiez len cas. Par mesiacov, mozno rok. A mozno menej.
Drogy a zla partia je silne kafe, v tom to mas lepsie lebo si lahsie identifikovala problem. Keby v tom neboli drogy alebo partia ale napriklad ina zena ako by si sa k tomu postavila? Keby ta podviedol? Mala by si to tazsie si myslim. Preto to nechaj ist. Drzim palce a hodne hodne stastia vo vztahoch

Zo zaciatku je vsetko rozpravka a ma to tak byt ...

[Belphegor]

neboj sa kontaktu..lebo budes starsia a starsia a nikto Ta uz nebude chciet

[Bambulka333]

Kattie, on 21 August 2011 - 19:26, said:

Jasné, že vidím. Ja nevravím, že neverím na šťastné vzťahy. Len, proste je to vo mne, tak to cítim. Pri chalanoch som nesvoja, stále mám potrebu brániť sa, aj keď vlastne nemám predčím, nedôverujem takmer ničomu, čo povedia. To, že je chyba vo mne si plne uvedomujem, inak by som sem nepísala. Len neviem, ako tento pohľad zmeniť.
Už nikdy nechcem zažiť také poníženie od partnera, nato som príliš hrdá, bojím sa niekomu otvoriť, aby to zase nedopadlo tak, ako ten prvý vzťah. V podstate ten prvý vzťah bol nádherný, skoro až ideálny. Boli sme naozaj šťastní, ale ku koncu to bolo peklo. A z toho mám strach, že každý ďalší pokus dopadne presne takto isto katastrofálne, aj keď sa to bude zo začiatku zdať ako rozprávka.

hor sa rýchlo zaľubiť a skúšať, týmto si nepomôžeš! mala som to rovanké! a potom som nečakane stretla muža ktorý je pre mna užasny a to som sa tiež bránila vzťahu s ním asi 3 mesiace kým ma nepresvedčil úplne

[Larsen]

Kattie časom tvoja zatrpknutosť prejde len si ju nenechaj prerásť nad hlavu. Je to normálna reakcia po tom čo si prežila. Horšie by bolo keby žiadna reakcia neprišla. Vtedy by si bola ľadovou kráľovnou.
Takže hlavu hore dievča, so zdravým rozumom a so srdcom na mieste (oboje máš) ťa čaká krásny život. Len sa prosím neobzeraj. Veľa šťastia